„Mám rád ľudí, ktorí sa usmievajú, keď bojujú“.
Winston Churchill
Transformácia pozície nového politického vedenia Slovenska v ukrajinskej otázke od bezpodmienečnej podpory spojencov k vyvažovaniu medzi NATO a Ruskom nie je ani tak dôsledkom populizmu a politickej akrobacie pragmatického premiéra Roberta Fica, ako skôr príznakom vážnych vnútorných problémov aliancie. Pozorovaný narastajúci politický chaos pri súčasnom zvyšovaní pravdepodobnosti šírenia konfliktu, ako aj prejav nedostatku vôle a jednoty medzi členmi aliancie vyvoláva legitímnu otázku o ich schopnosti odolávať hroziacim hrozbám. V tomto kontexte vyzerá výber balancujúcej stratégie premiéra Fica na jednej strane predvídateľne a na druhej – problematicky.
Je Ficova voľba balančnej stratégie chybou?
Teoreticky táto stratégia je v súčasnej situácii opodstatnená, je pragmatická a odráža túžbu po stabilite v podmienkach neistoty a využitie vybudovaných bilaterálnych kontaktov na zmierňovanie zdrvujúceho napätia. Takáto stratégia si však vyžaduje jemnú politickú intuíciu a diplomatickú zručnosť. V prípade, že chýbajú… Na jednej strane môžu byť Ficove zámery nesprávne interpretované európskymi partnermi, čo ich pri rastúcom geopolitickom napätí značne podráždi. Na druhej strane je evidentné, že Rusko sa nechystá riešiť problémy politickými nástrojmi a už samotná skutočnosť, že Ficova pozícia nie je pevná, by mohla dať Kremľu signál o existencii slabého článku v aliancii. Aký scenár presne Kremeľ využije túto zraniteľnosť možno len hádať, no pravdepodobnosť hybridného útoku Kremľa v smere na Slovensko sa výrazne zvýši. Putin slabosti neodpúšťa.
Rusko je v tejto politickej hre oveľa skúsenejším hráčom, má diplomatické, spravodajské, finančné a iné zdroje, ktoré sa nedajú porovnávať s Ficovou ľahkou kavalériou. Na tejto šachovnici bol Lukašenko spolu so suverenitou Bieloruska zjedený, sa dlho snažil balansovať medzi Ruskom a Európskou úniou. Arménsko v podobnej hre prehralo Karabach, napriek tomu, že bolo Putinovým spojencom vo vojenskej aliancii. Chce sa Fico pridať k tomuto zoznamu tých, ktorí balansujú s Kremľom?
Prirodzená túžba Roberta Fica implementovať stratégiu vyvažovania v praxi teda nielen ničí existujúce partnerstvá, ale potenciálne zvyšuje riziká na druhej strane, čím sa táto stratégia stáva nielen nezmyselnou, ale aj nebezpečnou zo všetkých uhlov pohľadu.
Fico však už svojich pešiakov posunul. Chápe stávky v tejto hre, chápe svoje šance neprehrať? Dokáže nájsť krehkú rovnováhu medzi bezpečnostnými imperatívmi, diplomatickým pragmatizmom a vlastnými záväzkami ako člena aliancie tak, aby Rusko nemalo dôvod pochybovať o odhodlaní Slovenska brániť spoločné európske záujmy? V stávke je povesť a bezpečnosť krajiny.